História svätá Terézia Benedikta od Krížaktorého meno bolo Edith Steinováje žiarivým svedectvom o tom, ako úprimné hľadanie pravdy nakoniec vedie k stretnutiu s Kristom. Jej život, poznačený inteligenciou, oddanosťou a mučeníctvom, je aj dnes výzvou pre mnohé ženy, ktoré cítia povolanie zasvätiť sa Bohu telom i dušou.
Z nadácie CARF, ktorá podporuje aj formáciu rehoľníčok, si pripomíname jej príklad ako vzor vernosti, duchovnej hĺbky a bezpodmienečnej lásky.
Edita Steinová sa narodila 12. októbra 1891 vo Vroclave, meste, ktoré bolo vtedy súčasťou Nemeckého cisárstva. Bola najmladšia z jedenástich detí v židovskej rodine. Jej matka, žena pevnej viery a silného charakteru, bola pre ňu príkladom sily a zodpovednosti. Ako tínedžerka sa však Edita prestala modliť a vyhlásila sa za ateistku. Bola to mladá žena s brilantnou inteligenciou, nespokojná s jednoduchými odpoveďami a odhodlaná sama nájsť pravdu.
Odišla študovať filozofiu do Göttingenu, kde sa stala žiačkou a spolupracovníčkou slávneho filozofa Edmunda Husserla, zakladateľa fenomenológie. Jej filozofické bádanie nebolo len akademickou činnosťou: usilovala sa pochopiť hlbokú štruktúru ľudskej bytosti, jej dôstojnosť, slobodu a vzťah k svetu. Edith sa zaujímala aj o utrpenie, súcit a vnútorné prežívanie ľudí.
Intelektuálna úprimnosť ju viedla k tomu, aby sa otvorila svedectvu kresťanskej viery. Príklad veriacich priateľov, kontakt s tomistickým myslením a predovšetkým čítanie životov svätých začali hýbať jej srdcom. Hlboko ju zasiahol najmä pokoj, s ktorým jej kresťanská priateľka čelila smrti manžela, čo ju viedlo k tomu, aby sa sama seba pýtala, odkiaľ pochádza táto pevná nádej.
Zlom nastal v lete 1921 počas pobytu u priateľov. Z poličky náhodne vybral knihu: bola to autobiografia Svätá Terézia od Ježiša. Prečítala ju na jedno posedenie počas noci, a keď ju dočítala, povedala: "Toto je pravda." Toto stretnutie so španielskou karmelitánskou sväticou bolo pre Editu vnútorným zjavením. Objavila v ňom nielen pravdu kresťanstva, ale aj duchovnú cestu, ktorá naplnila jej túžbu po zmysle a naplnení.
Krátko po tomto rozhodujúcom čítaní Edita Steinová požiadala o krst. Sviatosť prijala 1. januára 1922 vo veku 30 rokov v dominikánskom kostole v Speyeri. Odvtedy žila hlbokou, pokojnou a súdržnou vierou. Radikálne zmenila svoj spôsob života: začala denne navštevovať svätú omšu, intenzívne sa modliť a svoje vedomosti dať do služieb pravdy zjavenej v Kristovi. V jej vnútri sa zrodila nová Edita: slobodná žena, vďačná a zamilovaná do Boha.
V nasledujúcich rokoch spájala svoj duchovný život s intelektuálnym povolaním. Pracovala ako učiteľka na katolíckej škole, prekladala diela svätého Tomáša Akvinského do nemčiny a písala filozofické eseje s kresťanským pohľadom. To, čo predtým hľadala len rozumom, teraz pochopila vierou. Filozofia a teológia boli pre ňu komplementárnymi cestami k plnej pravde.
Vo svojom dôvernom vzťahu s Kristom začala cítiť, že nestačí žiť "pre neho" zvonka: cítila, že Pán od nej žiada úplné zasvätenie, zasvätený život. Už pred rokmi vyjadrila túžbu stať sa karmelitánkou, ale rodinné a profesionálne záväzky ju brzdili. S príchodom nacistického režimu a rastúcim prenasledovaním Židov si však uvedomila, že jej miesto je pri ukrižovanom Kristovi, ktorý sa prihovára za všetkých.
V októbri 1933 vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom. Tam prijala meno Terézia Benedikta od Kríža. Bol to radikálny krok, ale veľmi želaný. Našla svoje definitívne miesto: ticho, modlitba a obeta boli teraz stredobodom jej života. To, čo jej svet nemohol ponúknuť, našla v Božej láske. Naplno odpovedal na svoje povolanie.
Edita roky cítila, ako v nej rastie túžba úplne odovzdať svoj život Bohu. Hoci spočiatku pokračovala v činnosti učiteľky, spisovateľky a lektorky, napokon urobila krok, ku ktorému dozrela v modlitbe: v roku 1933 vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom, kde prijala meno Terézia Benedikta od Kríža.
Tam žil v tichu, modlitbe a pokání, prehlboval svoje spojenie s Kristom a obetoval svoj život za spásu duší. Bol si vedomý nebezpečenstva, ktoré mu ako Židovi hrozilo uprostred nacistického prenasledovania, ale neustúpil. Vedel, že jeho miesto je pod krížom.
V karmelitánskej cele napísala Terézia Benedikta niektoré zo svojich najhlbších diel. Hovorila v nich o kríži ako o škole lásky, ako o mieste, kde sa duša spája s Kristom v jeho vykupiteľskom sebadarovaní. Prijať kríž", písala, "znamená nájsť v ňom Krista".
Jeho povolanie nebolo únikom zo sveta, ale radikálnym ponorením sa do tajomstva ľudského utrpenia založeného na láske. Na Karmelu sa modlil za svoj ľud, za Cirkev, za celý svet. Jeho zasvätenie nebolo izoláciou, ale príhovorom.
V roku 1942 bola spolu so svojou sestrou Rosou, ktorá tiež konvertovala, zatknutá. Obe boli 9. augusta zavraždené v Osvienčime. Splnila si svoje želanie: obetovať svoj život ako obetu lásky za Krista a za ľudstvo.
Život svätej Terézie Benedikty od Kríža je zdrojom inšpirácie pre mnohé ženy, ktoré sa dnes cítia byť povolané k rehoľnému životu. Ona učí, že povolanie nie je nič iné ako láskyplná odpoveď na Lásku, ktorá volá ako prvá. A že sa oplatí opustiť všetko, keď je pokladom Kristus.
Edita Steinová nebola svätica ľahkého života ani okamžitých odpovedí. Hľadala, pochybovala, trpela, bola formovaná, pracovala, premýšľala... a uprostred toho všetkého počula hlas, ktorý jej povedal: "Poď a nasleduj ma." A všetko preňho zanechala.
Ich svedectvo povzbudzuje mnohé mladé ženy z rôznych kútov sveta, ktoré si kladú otázku, či ich Boh volá, aby sa zasvätili, slúžili mu v spoločenstve, žili v modlitbe, úplne sa darovali. Sú to ženy, ktoré dnes tvoria súčasť rehoľných kongregácií a ktoré Nadácia CARF pomáha formovať, aby mohli na toto Božie volanie odpovedať s veľkorysosťou a pripravenosťou.
Kanonizovaný v roku 1998 svätým Jánom Pavlom II.a v nasledujúcom roku vyhlásená za spolupatrónku Európy, je svätá Terézia Benedikta od Kríža hlboko súčasnou sväticou. Žena, ktorá sa nezriekla rozumu, ale dala ho do služieb viery. Mučeníčka, ktorá nenávidela, ale odpúšťala. Mníška, ktorá sa neskrývala, ale obetovala.
Jeho život je hymnom pravdy, lásky a sebadarovania. A aj dnes nám pripomína, že Boh nás stále volá. Že existujú odvážne ženy, ktoré pre Neho opúšťajú všetko. A že sa ich oplatí podporovať.
V nadácii CARF s radosťou a nádejou podporujeme ženské povolania, ako je povolanie svätej Terézie Benedikty. Vieme, že ich obetavosť mení svet, aj keď to robia v tichosti. Že ich modlitba podporuje Cirkev. Že ich zasvätenie je plodné.
Preto si želáme, aby cestu Edity Steinovej mohlo nasledovať oveľa viac žien. Nech počúvajú ten hlas, ktorý ich volá. Nech odpovedia. A nech rovnako ako ona nájdu plnosť v úplnom darovaní seba samých.
